Rusínsky prekladač

Ako vznikla prešovská norma. Prvým krokom boli Pravidlá rusínskeho pravopisu Vasiľa Jabura a Juraja Paňka a prvý pravopisný slovník, oboje z roku 1994¹⁵; nasledovalo slávnostné vyhlásenie kodifikácie v januári 1995^{11, 15}. Ústav rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity, ktorý Moser v roku 2016 označil za zrejme najaktívnejšie stredisko rusínskeho hnutia v Európe⁹, vydal pravidlá pravopisu so slovníkom (2019)¹³ a pravidlá výslovnosti so slovníkom (2021)¹⁴. Ak sa chceš rusínčinu učiť naozaj, začni na stránke ústavu.

Prízvuk: Laborec ako hranica. Juraj Vaňko delí karpatské rusínske nárečia na dve skupiny a hranicu kladie na Laborec²⁰. To isté videl už v 30. rokoch poľský dialektológ Zdzisław Stieber: v Medzilaborciach ešte prízvuk „poľský“, ďalej na východ pohyblivý¹⁸. Spisovná norma vychádza z východnej skupiny¹⁴, a návyk hovoriacich zo západu klásť prízvuk na predposlednú slabiku príručka výslovnosti na viacerých miestach označuje za ortoepickú chybu¹⁴. Nečudo, že Rusíni hovoriaci západnými nárečiami na severovýchodnom Slovensku namietali, že norma ich nárečia takmer nezohľadňuje⁹; Moser v roku 2016 uvádzal, že od rokov 2003–2004 sa v Prešove používajú dva modely spisovného jazyka⁹. A samohláska ы — хыжа, жытя — je podľa prešovskej príručky výrazným znakom rusínskych nárečí; spisovná ukrajinčina ju nemá¹⁴.

Rusíni v Československu. Po roku 1945 museli byť Rusíni úradne Ukrajincami, no jediným „vysokým“ jazykom, ktorý skutočne používali, bola ruština; ukrajinčinu zaviedli až po roku 1952⁹. V rokoch 1967–1970 mal ukrajinský týždenník Nove žyťťa dvojstranovú prílohu v miestnom nárečí⁹, a tesne pred rokom 1989 pripravila skupina gréckokatolíckych aktivistov okolo Františka Krajňaka biblické texty v medzilaboreckej rusínčine; tlačou vyšli až v 90. rokoch⁹. V marci 1991 sa na Slovensku zišiel prvý Svetový kongres Rusínov⁹.

Čísla zo sčítania 2011. Pri sčítaní v roku 2011 sa k rusínskej národnosti prihlásilo 33 482 ľudí a rusínčinu ako materinský jazyk uviedlo 55 469 — pripomína Anna Plišková¹². Ide o dve rozdielne otázky, preto sa čísla nedajú priamo porovnávať.

Lemkovský jazyk v Poľsku. Lemkovia žijú v Karpatoch medzi Popradom a Oslavou prinajmenšom od stredoveku, píše Helena Duć-Fajfer z Jagelovskej univerzity⁴. Pre vývoj modernej písanej normy boli dôležité noviny Lemko (1911–1914), tlačené rečou západných Lemkov⁴; významným míľnikom kodifikácie bola v roku 2000 Gramatika lemkovského jazyka Henryka Fontańského a Mirosławy Chomiak, ktorí slovenskú kodifikáciu z roku 1995 pripisujú „južným Lemkom“ z okolia Prešova v širokom, etnografickom zmysle^{6, 4}. Poľsko uznáva lemkovský jazyk za jazyk etnickej menšiny podľa zákona z roku 2005^{19, 4}. Po vysídleniach v rokoch 1944–1947 — najprv do sovietskej Ukrajiny, potom desaťtisícov ľudí v akcii „Visla“ — prežil jazyk hlavne doma a dnes patrí medzi ohrozené^{4, 9, 3}. Viac nájdeš na stránke Lemkovského prekladača.

Vojvodina: najstaršia norma, slovenská stopa. V polovici 18. storočia sa Rusnáci zo severovýchodných uhorských stolíc — Zemplína, Šariša, Boršodu — presťahovali do Báčky a založili tam Ruský Kerestur a Kucuru¹⁶; prvých osadníkov poslali úrady monarchie do Keresturu v roku 1745, lebo po vyhnaní Turkov bolo treba juh krajiny znovu zaľudniť⁵. Ich reč je bližšia východnej slovenčine než ostatným rusínskym variantom^{9, 1}, takže ak vieš po slovensky, všeličo ti bude znieť povedome. Prvú zbierku básní v nej vydal v roku 1904 sedemnásťročný gymnazista Havrijil Kosteľnyk^{16, 9}, v roku 1919 sa rusínsky osvetový spolok v Novom Sade rozhodol tlačiť knihy a noviny po svojom a v roku 1923 napísal Kosteľnyk na jeho žiadosť gramatiku^{16, 9}. Dnes je rusínčina jedným zo šiestich jazykov v úradnom používaní v orgánoch Vojvodiny, popri srbčine, maďarčine, slovenčine, chorvátčine a rumunčine¹⁷. Prízvuk je tam stály na predposlednej slabike a samohlásku ы nepočuješ: staré *y sa zlialo s и¹⁶.

Maďarsko a Zakarpatsko. V Maďarsku zostali dve rusínske dediny, Komlóska a Múcsony⁷, a hovoria rozdielne: Múcsony ako Vojvodina, Komlóska po lemkovsky — vysvetľuje slavista András Zoltán v doslove ku gramatike komlóšskeho nárečia¹. Od 90. rokov k nim pribudli Rusíni zo Zakarpatska usadení v Budapešti a okolí⁷, a tak maďarský štandard — písal v roku 2019 Mihály Káprály z budapeštianskeho Rusínskeho ústavu Antala Hodinku — postavili na „všerusínskom“ základe, s prvkami všetkých variantov⁷; pravopisný slovník vyšiel v roku 2017⁸ a podľa Káprályho sa v roku 2019 v škole v Múcsonyi rusínčina učila od piatej triedy⁷. Práve na pravopise tohto slovníka stojí náš zakarpatský variant. Ešte v roku 1941 vyšla v Užhorode pod Maďarskom Hramatyka rusʹkoho jazyka Ivana Harajdu; slovo rusʹkyj tu znamená historicky rusínsky, podkarpatský, nie „ruský“ v dnešnom slovenskom zmysle. Autor ju nazval „kompromisom medzi mnohými protichodnými predstavami“ o ľudovej reči, hoci podľa Mosera je v nej ľudovej reči málo¹⁰.

Počty z roku 1829. Johann Csaplovics vtedy napočítal v Uhorsku — kam ešte patrilo dnešné Slovensko, Zakarpatsko aj Vojvodina — okolo 359 tisíc Ruthenen, podľa nárečí rozdelených na Lissakov, Lemákov a iných. V Berežskej, Ugočskej a Marmarošskej stolici, na dnešnom Zakarpatsku, tvorili väčšinu obyvateľstva².